Židia na Spiši pôsobili už v prvej štvrtine 17. storočia, ale ich činnosť bola obmedzená iba na obchodovanie. V tomto období bol v úrade spišského starostu, ktorý pre Poľsko spravoval zálohované územie 16 spišských miest, Stanislav Lubomírsky /1583 – 1649/, ktorý bol voči Židom na svojich panstvách tolerantný a držal nad nimi ochrannú ruku. No medzi obyvateľmi zálohovanej časti Spiša narazil na odmietavé postoje, ako to vyplýva zo známej najstaršej zachovanej archiválie k Židom na Spiši z roku 1623.V početnejších skupinách prichádzajú na toto územie až zač. 18. st. za vlády M. Terézie. Prichádzali tu chasidskí Židia z juhovýchodného Poľska (Haliče). Začiatkom 19. st. je ich prítomnosť doložená v Hniezdnom, Podolínci, v Haligovciach a vo V. Lipníku, ale aj v šarišských obciach v okolí Starej Ľubovne, najmä v Obručnom, Čirči, Plavnici, Plavči a Ľubotíne, kde bol ich výskyt koncentrovanejší. K väčšiemu prílivu židovského obyvateľstva na naše územie dochádza po roku 1867 po vyhlásení občianskej rovnoprávnosti židovského obyvateľstva s ostatnými občanmi Uhorska a po vzniku 1. ČSR. Židovská náboženská obec bola založená okolo polovice 19. storočia a prihlásila sa k ortodoxnému smeru. Patrili k nej aj Židia z okolitých dedín. Od 70-tych rokov19. storočia sa počet príslušníkov židovskej náboženskej obce prudko zvýšil.
Po roku 1880 mala viac ako 200 členov a vlastný rabinát. Meno prvého rabína nie je známe. Koncom 19. storočia sa hlavným rabínom na viac ako20 rokov stal Izidor (Izák) Friedmann. Predsedom náboženskej obce bol začiatkom minulého storočia Bernát Bleyer. Na bohoslužby a modlitby im slúžila modlitebňa zriadená v súkromnom dome, pravdepodobne u rabína. V 20-tych rokoch minulého storočia si dali Židia v Starej Ľubovni postaviť synagógu. Náboženská obec vlastnila takisto cintorín a na rituálnu kúpeľ im slúžila mikve. Židovská komunita mala talmud tóru – školu pre najmenšie deti a cheder – základnú školu na výučbu judaizmu a hebrejčiny. Existoval tu Spolok židovských žien a
Chevra kadiša (Sväté bratstvo) a ďalšie tradičné spolky, ktoré sa venovali charitatívnej činnosti.
Začiatkom 20-tych rokov minulého storočia tu bola založená pobočka sionistického hnutia. Na jeho čele sa vystriedali D. Kolber a Dr. Leopold Kauftheil. Židia mali aj svoju Židovskú stranu s 50 registrovanými členmi. V roku 1927 získala dva mandáty v obecnom zastupiteľstve.
Po vzniku 1. ČSR tvorilo náboženskú obec asi 100 domácností platiacich cirkevnú daň. K rabinátu patrili Židia z 8 okolitých obcí. Jej predsedom bol Teodor Grün, rabínom Izidor Friedmann. Po ňom bol na čele rabinátu rabín Móric (Moše) Rosenberg. Bol posledným rabínom, zahynul v koncentračnom tábore. Komunita aj náboženská obec v období ČSR prosperovali. V 30-tych rokoch mala komunita historicky najviac členov, bolo to viac ako 360 osôb.
Aj v tomto období bol predsedom obce Bernát Blayer. V rokoch 1918 – 1938 Židia vlastnili dvadsať obchodov, dve píly, likérku (Henrich Morgenbesser) a šesť hostincov a krčiem. Bolo tu 14 židovských remeselníkov, lekári, lekárnik, inžinier, právnici a niekoľko úradníkov. Miestni Židia podnikali aj vo finančníctve. Roku 1910 zriadili Staroľubovniansku vidiecku banku.
Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 sa prejavy antisemitizmu aj tu zintenzívnili. Asi 50 Židov bolo odvlečených za tzv. arbitrážnu líniu pri budúcej hranici s Maďarskom.
V decembri 1938 bola zakázaná Židovská strana a jej zástupcovia vylúčení z mestského zastupiteľstva. Po vzniku vojnového Slovenského štátu 14. marca 1939 boli uvedené do života ďalšie protižidovské opatrenia. V roku 1940 nacisticky orientovaní obyvatelia nemeckej národnosti páchali násilie na Židoch a žiadali, aby boli z celého okresu vyhnaní. V tom čase mala komunita v Starej Ľubovni asi 334 príslušníkov, čo bolo 15 % z celkového počtu obyvateľstva. V septembri 1940 dosadili obchodníka Alexandra Weissa do funkcie okresného dôverníka Ústredne Židov, jedinej organizácie zastupujúcej Židov v kontakte s úradmi. Podliehalo jej približne 700 osôb v okrese. Všetky židovské organizácie a spolky, okrem náboženskej obce, boli rozpustené a ich majetok zhabaný. V školskom roku 1940/41 boli vylúčení židovskí žiaci z verejných škôl. Na jeseň 1941 zlikvidovali v Starej Ľubovni 43 židovských podnikov, obchodov a živností s ročným obratom okolo 5 miliónov Kčs. Sedem lukratívnych živností bolo arizovaných. Mnoho židovských rodín žilo len z podpory a dobročinnosti svojich súkmeňovcov. V roku 1942 žilo v Starej Ľubovni podľa aktuálneho súpisu 318 Židov.
Miestni gardisti 21. marca 1942 sústredili približne 50 dievčat a mladých žien, odvliekli do zberného tábora v Poprade a 25. marca boli deportované do tábora smrti Osvienčim. Po razii 1. apríla odvliekli niekoľko desiatok mladých mužov z okresu do zberného tábora v Žiline a 4. apríla 1942 ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v obsadenom Poľsku. Počas sústreďovania 16 mužov ušlo. V máji 1942 sa začala deportácia celých rodín. V priebehu niekoľkých mesiacov odvliekli väčšinu židovského obyvateľstva do zberného tábora v Poprade a odtiaľ do vyhladzovacích táborov a do geta v lublinskej oblasti. V deportačnej vlne v roku 1942 bolo odvlečených zo Staroľubovnianskeho okresu 643 Židov, čo bolo približne 89 % z ich celkového počtu. Po prerušení deportácií v októbri 1942 zostalo v Starej Ľubovni 42 a v celom okrese 79 Židov dočasne chránených výnimkami. Po povstaní časť z nich opustila židovskú náboženskú obec a ukryla sa v okolitých dedinách a lesoch. Asi desiati sa pripojili k partizánom. Na Ľubovnianskom hrade a v jeho podhradí sa od septembra 1944 usadili príslušníci nemeckého Kommanda zur besonderen Verwendung 27, ktorí boli do tejto oblasti nasadení síce proti partizánom, no zameriavali sa aj na hľadanie Židov.
Dna 16. októbra 1944 nemecké komando a príslušníci Heimatschutzu na vrchu Schotárka v Jakubianskych horách zajali 21 židovských obyvateľov Starej Ľubovne a okolia a previezli ich na hrad. Na vrchu zastrelili Jozefa Hechta a pred odchodom spálili dva senníky, v ktorých zhoreli tri osoby.
Následne zajatcov mučili a priamo na nádvorí hradu 8 zajatcov popravili. Medzi nimi boli aj miestni židovskí obyvatelia bratia Koloman a Armin Schloss, Lenka Taubová, Mária Hechtová, Alexander Weiss, manželka Mária Weiss-ová a syn Ján Weiss. Všetky osoby po poprave nacisti zahrabali na hrade alebo v jeho podhradí. Zajatci, ktorých nepopravili, boli deportovaní do koncentračného tábora. Poslednou známou akciou komanda bolo prepadnutie bunkra na vrchu Jankovec zo 17. novembra 1944. Pri tomto prepade sa podarilo komandu objaviť a zadržať 20 Židov, ktorých rovnako previezli na Ľubovniansky hrad. Po násilnom vyšetrovaní boli prevezení do Kežmarku, odkiaľ boli neskôr transportovaní do Ravensbrücku. Oslobodenia tábora sa podľa prameňov dožili iba siedmi z nich.
Po skončení druhej svetovej vojny sa vrátilo do mesta približne 50 niekdajších obyvateľov Starej Ľubovne a okolia. Obnovili náboženskú obec a zrenovovali poškodené kultové objekty. Zaktivizovala sa aj sionistická organizácia. V roku 1947 vyzbierali sionisti približne10 000 Kčs na vysadenie lesa v Jeruzalemských horách na pamiatku obetí holokaustu z Československa.
V rokoch 1948 – 1949 sa väčšina Židov zo Starej Ľubovne vysťahovala do Izraela. V týchto ťažkých časoch sa aj v Starej Ľubovni našli ľudia, ktorí pomohli zachrániť ľudské životy. Ocenenie za ľudskosť „Spravodliví medzi národmi“ od organizácie YAD VASHEM dostali Štefan Kocún (1992) a Mária Lampartová, Ján Lampart a Salomea Zvolinská (1998).
ZVUKOVÁ MAPA
Mapa obsahuje hudobné kompozície, ktoré dovolia uvidieť v Starej Ľubovni to, čo už je očiam neviditeľné. Každá hudobná skladba rámcuje text, ktorý poskytne stručné fakty k danému miestu z historického kontextu. Mapa vás môže zaviesť do šiestich vybraných miest v Starej Ľubovni, kde sa do druhej svetovej vojny odohrával život židovského obyvateľstva. Tri z nich súvisia s kultúrnym aspektom židovskej spoločnosti. Prvým miestom je bývalá židovská synagóga, v súčasnej dobe budova Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, ktorá v čase normalizácie nahradila synagógu, druhým miestom sú bývalé rituálne kúpele mikve, pôvodne situované na konci schodiska cestou z námestia k rieke Jakubianka, tretím miestom je cintorín, ktorý sa síce zachoval dodnes, avšak leží zabudnutý ci nepovšimnutý na východnej periférii mesta. Ďalšie tri miesta na mape nájdete medzi domami na námestí. Je to len symbolický výber domov a ich osudov, pretože Židia žili vo viacerých domoch v centre mesta.
Viac informácií vám už poskytne zvuková prechádzka. Návod na jej absolvovanie je jednoduchý. Vykročíte s mapou na vybrané miesto a načítaním QR kódu si vypočujete hudobnú kompozíciu, a to po ceste tam, alebo až na mieste. Rozhodnutie nechávame na vás.
Hudba a texty zahrnuté v kompozíciách pre túto zvukovú mapu boli vytvorené počas hudobného sympózia (Symposium Musicum), ktorý bol súčastou 7. ročníka Komunitného festivalu súčasného umenia UM UM v Starej Ľubovni v roku 2018, a ktorého témou bolo skúmanie vzťahov medzi nemeckým, židovským a slovenským obyvateľstvom pred 2. sv. vojnou v Starej Ľubovni.
Kurátorka festivalu UM UM: Marika Smreková
Autori textov: Monika Pavelčíková, Martin Jakubčo, Marika Smreková, Tomáš Senko
Editorka: Eva Kollárová
Texty nahovorili: Nina Kollárová, Adam Kollár, Barbora Plutová, Georgina Edwards, Michal Shmueli
Preklad: Barbora Michnová, Ivona Akuratná
Hudba: John-Robin Bold, Demetrio Cecchitelli, Luan Gonçalves, Elia Moretti, Lucie Páchová
Grafický dizajn: Mikuláš Beskyd
Foto: Ľubovnianske múzeum – hrad v Starej Ľubovni, zbierkový fond
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Mesto Stará Ľubovna.
