Janko Hvizdák po tom, ako videl zhorieť dom Juraja Mrkvu na popol, pobral sa smutný naspäť k svojej milej, kde ho čakalo prekvapenie. Bola tam nielen ona, ale aj Jurko, jeho verný priateľ. To on bol tá tmavá postava, ktorá Janka prenasledovala, keď išiel po dosky a aj on sám si zapálil dom, aby vlčie hlavy prekabátil, že zahynul v ohni. Jurko s milencami ale dlho nepobudol, rozlúčil sa a vydal na cestu v strede tmavej noci.
Felicián Kožanovič všetkým oznámil, že sa chystá na cestu do Poľska. Jeho kroky však viedli do Popradu hľadať a ochrániť Leonóru Gašparkovú. To sa mu aj podarilo a odviedol ju na hrad, kde sa o ňu príkladne staral. Juraj Mrkva sa túlal po meste, keď pri kostole zazrel štyroch vlkolakov nesúcich ozrutnú rakvu. Sprievod zmizol v kostole a čochvíľa aj Juraj sa vkradol dnu a skryl sa na chór. Ešte začul, ako sa dohadujú, že musia chytiť Juraja Mrkvu živého či mŕtveho a pobrali sa preč. Jurko bol tak zvedavý, kto leží v truhle, zbehol pred oltár a strhol vrchnák rakvy.
Nevidel tam nič. Až vtedy mu došlo, že rakva ešte len čaká na svoju obeť, keď zrazu začul blízko vrzgot čižiem a nepomohol mu ani útek. Pocítil hrozný úder, až sa mu v očiach zaiskrilo a zrútil sa na dlažbu. Chytil ho práve Dlugolinský a s vlčími hlavami viedli Jurka až do mramorovej bane. Ani jeden pokus o útek sa mu nepodaril a tak skončil v mramorovej cele. Vlčie hlavy v noci opäť chodili po meste a oberali ľudí o peniaze. Ráno však bolo ešte rušnejšie. Ľudia, ktorí išli včas ráno na omšu našli postavu chlapa prikrytú plachtou a spod nej trčali len čižmy. Preňho bola pripravená rakva, no richtár ju deň predtým dal spáliť. Nikto sa neodvážil nazrieť pod plachtu, ľudia čakali na richtára. Keď dal s Jankom Hvizdákom plachtu dole, zmeraveli. Ležal tam Gašparek a už len oni vedeli ako zistiť podľa jazvy, ktorý z bratov to je. Pozreli sa na ruku, ale pokožka bola oškvrčaná, akoby na ňu pritlačili žeravý peniaz. Jeho čižmy však mali litery P. G. Na druhý deň, keď mŕtvolu pochovávali, námestím prebehol jazdec na bielom koni – Gašparek! Dav sa začal od strachu rozpŕchať. Mnohí poverčiví ľudia už by aj odprisahali, že jeden z Gapšarkovcov vystúpil z hrobu a už sa máta po meste. „Vysloboďte Leonóru Gašparkovú z hradu!“ kričal Gašparek ostrým prenikavým hlasom. Leonóra bola na hrade, ale kapitán odišiel na cestu do Poľska a nikto sa neodvážil bez jeho vedomia pustiť ju z hradu. Nasledujúce dni boli pre Ľubovňanov utrpením. Gašparekov duch im klopal na okná, podpaľoval domy, ba napadol a dodriapal jedného tak, že ho vlastná rodina nespoznala.
Ľudia sa chodili na hrad sťažovať a pýtať, aby Leonóru prepustili, a preto sa richtár rozhodol vyslať za kapitánom posla s naliehavým odkazom, aby sa vrátil. Poslal však aj druhý list adresovaný krakovskému arcibiskupovi, aby dovolil mŕtvolu kupca Michala Gašpareka exhumovať a spáliť na hranici. Ľudia sa na upálenie už aj začali pripravovať, znášali drevo, aby hneď ako sa donesie povolenie, mohli Gašpareka upáliť. Posolstvo z Krakova sa nikdy nevrátilo tak rýchlo. Hrobár sa teda pobral vykopať mŕtvolu, naložili ju na voz a doniesli na hranicu. Na vatru ju so strhnutým vrchnákom položili tak, že Gašparek stál ako vo výkladnej skrini. Jeho tvár bola ružová, svieža, akoby neležal už dávno v hrobe, ale ani čo by si bol len na chvíľu zdriemol. Oheň zahltil vatru, až sa zosypala, plamene šľahali ako besné. Nikto si nevšimol bieleho jazdca, kým nevletel medzi zástup. Za ním sedel menší chlap, ktorému spadla maska vlčej hlavy. Bol to Gašparek a Juraj Mrkva! Gašparek sa zase s krikom vyhrážal Ľubovni a odcválali preč.
Ozbrojená hŕba chlapov sa vybrala k mramorovej bani za Gašparekom. Dvere boli otvorené, a tak opatrne vošli dnu. Hneď začuli hlasy Juraja a aj ho videli, ako ide Gašparekovi ošetriť krvácajúce rameno. Gašparek preto zložil pištoľ z ruky, no nečakal, čo sa stane. Schmatol ju bleskurýchle Juraj a priložil mu ju na hruď s výkrikom: „Hore ruky, Michal Gašparek!“
Ten sa však rýchlo spamätal, vybil mu pištoľ z ruky, schmatol ju a priskočil k ozrutnému kolesu. Práve vtedy vtrhol dnu aj Felicán so svojimi sprievodcami s pištoľou a vyzval Gašpareka, aby zodvihol ruky. Ten celý prekvapený tak aj urobil, no potom rýchlo schytil koleso s vyhrážkou, že má v rukách ich životy, pretože ku kolesu sú všetky laná pripevnené o stĺpy držiace strop jaskyne. Všetci zmeraveli, že nikto výstrelom neznemožnil jeho počínanie. Koleso hneď rýchlo otočil, ale skalná povala nezapraskala a povrazy šľahali zo spíc ako chvosty. Gašparek sa začal zviechať, no Mrkva na neho skočil a jedným povrazom ho hneď spútali. Prišiel rad na Juraja Mrkvu, ktorý mal toho veľa čo vysvetľovať, ako sa dostal k Gašparekovi. Začal udalosťou pri troch vŕbach, kde sa našiel zakrvavený nôž. Tam sa strhla bitka, ktorú vyhral Michal. Svojho brata vzal ešte do bane a mal skončiť v rakve spálenej na hranici. Keď chytili aj Jurka a odvliekli ho do bane, dali ho do miestnosti, kde už jeden z Gašparekovcov ležal mŕtvy. „Už si ho odbavil?“ spýtal sa Dlugolinský. „Áno. A teraz odbavím aj teba!“, namieril na neho pištoľ a dal Jurkovi príkaz spútať ho. Jurkovi sa potom predstavil ako Pavol Gašparek a povedal, že s majetkom brata sa podelí, len o jeho ženu nie. Keď sa Gašparek dozvedel, že Leonóra je na hrade pod ochranou kapitána, vtedy skoro zošalel. Začal sa hrať na ducha a keď videl, ako horí rakva s mŕtvolou, nechcel sa nečinne prizerať, lebo Leonóru stále nepustili, rozkázal, že musí s ním ísť aj Jurko. Gašparek si celý čas myslel, že mu Jurko naletel, no on vedel, že má dočinenia s Michalom a nie Pavlom, ako sa mu predstavil. A kto bol prvý Gašparek v rakve? Nevlastný brat Michala a Pavla. Zistili to až v Prešove cez čižmára. Bol im na vlas podobný, no bol to darmošľap, ktorý chodil s prosbami i hrozbami vydierať od majetného Michala peniaze. Michal sa s ním neskôr porátal a jeho smrť sa mu veľmi hodila. Od mramorovej bane sa tak pohol podivný sprievod plný zločincov na čele s Gašparekom a Dlugolinským, ktorých posadili na koňa, aby ich bolo lepšie vidieť. Peniaze sa obyvateľom i hradu vrátili a z Ľubovne sa stalo opäť pokojné mesto.
Matej Bel o všetkom, čo sa v Ľubovni stalo, napísal v roku 1723 takto: „Ľubovňa je bohaté a rozsiahle, za týždenných trhov, jarmokov a cirkevných pútí hojne navštevované mesto. V tomto meste, ako som počul, odohrali sa zázračné udalosti, hodné zaznačenia. Kupec Gašparek, človek podľa všeobecnej mienky nie čistého rázu, zahynul nečakanou smrťou. Sotva ho pochovali, ľudia ho videli v šatách, ktoré za živa nosil. A zdanie neklamalo, lebo pocestných aj za bieleho dňa zastavoval, trápil, robotníkov na poli napadal, domy podpaľoval, a čo je neuveriteľné, aj so svojou ženou sa stýkal, vyberal pohľadávky u dlžníkov, a veriteľom splácal dlžoby. Došlo to tak ďaleko, že jeho mŕtvolu vyňali z hrobu, sťali jej hlavu a spálili. Neviem, či je to pravda, alebo nie, no tvrdí sa, že z hlavy rýľom odseknutej, krv sa liala potokom. Keď mŕtvolu, nie bez vplyvu babony, spálili, zlostná mátoha potrestala mesto novým požiarom. Mnohí sa domnievali, že sám diabol sa to skrýva v ľudskej podobe a prenasleduje ľudí. Iní zasa, ktorí pochybovali o povedačkách a príšerách, pokladali to len za klam. Či je to však pravda, či povedačka, zaznamenávam to, aby sa to nezabudlo.“
História bývalého kráľovského mesta Stará Ľubovňa je skutočne bohatá. Fakt, že táto legenda je hlboko vpísaná do povedomia obyvateľov Starej Ľubovne, je potvrdený aj počas tradičného Ľubovnianskeho jarmoku, kde sa uskutočňuje pochod ľubovnianskych strašidiel zavŕšený aktom upálenia Gašpareka na znak vyhnania strašidiel z mesta.