Jozef Nižnánsky, slovenský spisovateľ historických románov, legendu o Kasparekovi, nazývanom aj Gašparek, spracoval v diele Spišské tajomstvo. Celý príbeh začína jednu marcovú noc v roku 1718 v Starej Ľubovni.
V meste zúrila fujavica, akú už dlho nezažili. Bola dokonca taká silná, že Jakub Macko, muž, ktorý si mal v túto noc plniť vartášske povinnosti, starať sa o pokojný spánok Ľubovňanov, strážiť majetok a odtrubovať hodiny, nedokázal vonku dlho vydržať. A tak s nachystaným lampášom doma čakal, kým sa počasie nezlepší. Stalo sa tak až nadránom, preto sa Jakub Macko vybral z domu na Nižnej ulici smerom k námestiu. Obdivujúc krásu Ľubovne pod nánosmi snehu rozmýšľal o tom, že sa vari nemohlo v túto noc nič zlé stať. Úsmev mu však z tváre zmizol a lampáš z rúk vypadol, keď pod stáročnou lipou pred kostolom zbadal velikánsku čiernu rakvu, takú dlhú a takú širokú, že by sa do nej traja urastení chlapi zmestili. Vrchnák rakvy zdobil strieborný kríž. Od strachu začal kričať o pomoc, trúbil na poplach a vtrhol k richtárovi Martinovi Sarneckému, oznámiť čo videl.
Na námestí už čakal húf ľudí, ktorí naňu pozerali z dostatočnej vzdialenosti. Nikto z nich nevedel, odkiaľ sa rakva vzala, ani kto ju mohol vyrobiť. Nebolo ani toho, kto by bol ochotný rakvu otvoriť, až kým sa nezval Juraj Mrkva, mladý čižmár zvaný Dolniak. S napätím sa k nej priblížil, otvoril a zvolal, že je prázdna. Našiel v nej len kúsok papiera s varovaním: „Nech sa nikto neopováži odstrániť rakvu z tohto miesta. Rakva tu počká na toho ľubovnianskeho obyvateľa, ktorému je súdená. Kto by sa odvážil aj proti tejto výstrahe odstrániť rakvu, zahynie!“. Dav zmeravel. Zasmial sa len Juraj Mrkva, ktorý navrhol rakvu z námestia odstrániť, a tým dať najavo tým, čo ju tam priniesli, že Ľubovňania sa nedajú len tak zastrašiť. Richtár sa však rozhodol rakvu ponechať na mieste, kde ju našli, až kým sa do mesta nevráti odcestovaný pán farár a notár. Tí nech rozhodnú, čo sa s ňou stane. Richtár vyzval ľudí, aby sa v pokoji rozišli, zobral Juraja pod pazuchu a viedol ho k sebe domov. Cestou stretli Michala Gašpareka, kupcu s vínom, ktorý sa s richtárom dal do debaty ohľadom tej strašnej veci odohrávajúcej sa v Ľubovni. Gašparek, snažiaci sa stať ľubovnianskym richtárom, rozvážajúci tokajské víno až do Poľska, vlastnil viacero záprahov koní. Aj tentokrát, síce zvedavý, ako to celé s rakvou dopadne, musel odísť za obchodom až do Krakova.
Juraj Mrkva sa po návrate od richtára zastavil u Jakuba Macka, skúseného čižmára, kde bol v tom čase tovarišom. Po zotmení sa Juraj vydal na vartu, ale bez lampáša, aby ho tí, čo k rakve prídu, náhodou nezbadali. Na pomoc mu prišiel verný kamarát, Janko Hvizdák. Dohodli sa na tom, že Janko bude každú hodinu vytrubovať a Jurko bude skrytý pri starej lipe len pár krokov od rakvy čakať, či sa dačo stane. Keď Janko Hvizdák dlhšie netrúbil, prepadli ho obavy a váhal, či ísť priateľa hľadať alebo ešte počkať. V tom začul zvuky.
Keď pozrel smerom k rakve zbadal mohutnú postavu s vlčou tvárou mávajúcu lampášom ako keby na znak. Čochvíľa sa ich zjavilo viac, jeden dokonca pred ním spolu s ozrutnou vlčou hlavu s vycerenými zubami. Jurko okríkol postavu, aby odkryla svoju tvár, aj sa zahnal, aby strhol vlčiu hlavu, no v tom videl ako sa k nemu ženú všetky lampáše. Ovalený po hlave sa zrútil na zem do snehu, kde ho obklopilo všetkých päť vlčích hláv. Tí sa medzi sebou rozprávali o tom, či ho azda nezabili i keď ho po tejto udalosti budú musieť zneškodniť. „Hej, ale teraz ho odpracte k jeho kamarátovi. Potom s nimi naraz zúčtujeme,“ zavelil jeden z nich.
Okolo tela mu teda omotali povrazy, do úst napchali handru a odniesli ho so zakrytými lampášmi preč. Keď už boli na mieste, otvorili bránu a zhodili ho na zem ako poleno. Krv mu stuhla v žilách, keď si vypočul rozhovor vlčích hláv o tom, kedy sa ho zbaviť. Keďže tí nemali dokončenú „svoju robotu“, dohodli sa, že to spravia až na druhý deň. Chceli z nich predsa mať pekné mŕtvoly, ktoré by mali vyzerať ako keby umreli prirodzenou smrťou. Keď za sebou zatvorili dvere, Janko a Jurko sa pustili do rozhovoru. Nahlas rozmýšľali o tom, prečo ich chcú odbaviť a kto sa vlastne za vlčími hlavami skrýva. Po chvíli prišli na to, že z handry, čo mali v ústach cítili víno, a tak ich hneď napadlo, že za tým všetkým bude Michal Gašparek. Pri rakve totiž Juraj rozoznal aj jeho hlas, no ten však mal byť na ceste do Poľska. Navzájom sa vyslobodili vďaka svetlu zo zabudnutého lampáša a skúmali miestnosť, kde sa nachádzali. Okrem bielych hoblín, našli aj podozrivé škvrny z farby, ktorou bola natretá rakva nájdená pri kostole. Zrazu začuli škripot brány, čoraz hlasnejší zvuk a hlasy dvoch osôb, ktoré hneď spoznali. Bol to Gašparek a Michal Dlugolinský! Miestny rodák Dlugolinský, ktorý sa po dlhej dobe vrátil z Krakova. Ten vybavoval rôzne veci u vrchnosti súvisiace s mramorovou baňou otvorenou ešte na jeseň. Robotníci, pracujúci v bani, predstavovali asi päťdesiatich cudzincov, kopajúcich v hlboko pod zemou s cieľom získať lepší mramor. Len Dlugolinský s nimi komunikoval. Keďže vzťahy medzi jeho rodinou a Gašparekom neboli dobré, boli prekvapení, že sú spolu. Do ich rozhovoru o tom, kedy telá Jurka a Janka uložiť do rakvy, sa napokon pridal ešte tretí hlas, ktorý nespoznávali. Otvorili dvere a vošli dnu. Jurko a Janko boli skrytí za dverami a stŕpnuto čakali. Päť osôb, traja cudzinci, Dlugolinský a Gašparek vstúpili do miestnosti, odkryli lampáše a svietili po všetkých kútoch. V tom Juraj zdrapil Janka, vytiahol ho von dverami a zamkol vlkolakov dnu. Tí začali búchať do dverí a kričali, že z Jurka spravia boháča, ak sa k ním pridajú. Oni dvaja však utekali do mesta po hajdúchov.
Vonku však bola taká tma, že nevedeli, z akého domu idú, a preto sa rozhodli vyryť do steny kríž. Vlkolaci medzitým vyrazili dvere a začala sa divá honba. Jurko a Janko stihli dobehnúť až k radnici, a tak nahnevaní vlkolaci odišli preč. Hajdúsi, ktorí boli na stráži, boli takí opití vínom zmiešaným s uspávacím práškom, že ležali na zemi ako kláty. Juraj a Janko sa tak rozhodli vydať za vlkolakmi na vlastnú päsť, vyzbrojený lampášom a pištoľou jedného z hajdúsov. Keď otvorili bránu a vyšli na ulicu, zaznel hlas: „Kto sa odváži opustiť ratuš, stane sa synom smrti.“ Priatelia spoznali zmenený Dlugolinského hlas. Juraja sa zmocnil hnev, a tak vystrelil do tmy. Keď mu Dlugolinský chrčiacim hlasom odvetil, že mu to vráti, Juraj vystrelil ešte dvakrát a zabuchol bránu. O chvíľku vošiel udivený richtár. „Čo sa to tu robí, chlapci?“, spýtal sa oboch. Tí mu všetko rozpovedali a richtár nevychádzal z údivu. Spoločne vyšli z radnice a išli rovno k rakve. Cestou videli Gašparekov dom označený krížom. V tom zbadali ďalšie kríže na okolitých domoch. Všetkých sa zmocnil hnev. Rozhodli sa navštíviť Leonóru Gašparekovú, Michalovu manželku, ktorá potvrdila, že odišiel do Poľska. Napokon sa dostali k rakve, kde sa hemžili nevyspatí ľudia povrávajúci o nočnej streľbe a prvej obeti. Richtár zavolal hajdúsov, aby otvorili rakvu a tí onemeli od ľaku a vzali nohy na plecia. Veko rakvy sa opäť zavrelo, a tak ju otvorili Janko s Jurkom. Našli v nej postavu v kožuchu s vlčou hlavou. Všetci stŕpli od úžasu, len tí dvaja a richtár už vedeli, že v Starej Ľubovni začala vystrájať záhadná spoločnosť vlčích hláv.
Kto sa skrýval pod maskou vlkolaka a ako legenda o Gašparekovi ďalej pokračuje? Dozviete sa už o pár dní v ďalšom vydaní legendy o Kasparekovi.
