Región severného Spiša a Pienin je okrem významného prírodného a kultúrneho bohatstva výnimočný aj svojou multikulturalitou. Odjakživa na jeho území žijú vo vzájomnom porozumení rôzne národy a národnosti. Rusíni, Gorali, Poliaci, Židia, Rómovia, karpatskí Nemci a Slováci sú hrdí na svoje korene, na svoju jedinečnú kultúru, jazyk, náboženstvo a históriu. Jedinečný folklór ožíva nielen na podujatiach, ale uchovaný je v srdciach ľudí a stáva sa súčasťou ich každodenného života. Prejavuje sa aj v gastronómii, charakteristickej pre každý národ či národnosť zvlášť. Výsledkom ich spolunažívania je komplex materiálnych a kultúrnych hodnôt, ktoré môžeme považovať za naše spoločné kultúrne dedičstvo. Poďme sa v krátkosti pozrieť, akú úlohu zohrali v dejinách regiónu.
Aj napriek tomu, že v tomto regióne podľa mnohých historických prameňov dominovalo slovensko-slovanské obyvateľstvo, postupne sa tu usídlili aj iné národnosti. Nemeckí kolonisti – Sasi, boli na Spiš povolaní po tatárskom vpáde v roku 1241, pričom sa usídľovali roztrúsene v neosídlených alebo slabo osídlených oblastiach s dobrou polohou či už pri riekach alebo na križovatkách ciest. Nemecké osídlenie v mnohých smeroch pozitívne ovplyvnilo vznik miest, rozvoj obchodu a remesiel i nových technológií. V druhej polovici 19. storočia dochádza k poklesu nemeckého obyvateľstva, oslabuje sa ich vnútorná súdržnosť a rastie miera prispôsobovania sa okolitých etnikám. Po roku 1918 však dochádza k mimoriadnemu kultúrnemu rozvoju, vzdelávaniu v materinskom jazyku i početným aktivitám novovytvorených spolkov zaoberajúcich sa históriou svojho národa. Nemecká menšina bola prítomná v obciach ako je Hniezdne, Podolínec, Ružbachy, Lomnička a Chmeľnica, ktorá je aj v súčasnosti známa ako rázovitá obec dbajúca na zachovanie nemeckých tradícií, nárečia a folklóru.
Rusíni alebo Rutheni osídľujú územie v rámci valaskej kolonizácie v 14. – 17. storočí. Išlo hlavne o pastierov, neskôr poddaných sedliakov, ktorých významným faktorom etnickej identifikácie bolo predovšetkým pravoslávne (neskôr gréckokatolícke) náboženstvo. Ako spisovný jazyk používali tzv. jazyčie zložené z ruštiny, cirkevnej slovančiny a miestnych nárečí. Aj napriek tomu, že v 90-tych rokoch 19. storočia sa začalo medzi Rusínmi masové vysťahovalectvo do USA, Kanady a rôznych západoeurópskych krajín, táto národnosť tu zostala bohato zastúpená. Rusínov možno stretnúť pri návšteve obcí Jarabina, Kamienka, Litmanová, Čirč, Jakubany či mnohých iných obcí regiónu severného Spiša. Svoju rusínsku identitu sa snažia zachovať pre budúce generácie a s patričnou hrdosťou ju prezentujú všade vo svete. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1991 boli Rusíni na Slovensku akceptovaní ako samostatná národnostná menšina, pričom v roku 1995 bol rusínsky jazyk kodifikovaný ako spisovný jazyk na Slovensku. Vďaka tomu sa stal súčasťou rôznych sfér verejného života ako je tlač, rozhlas či školy.
Rómovia tvoria neodmysliteľnú súčasť obyvateľstva na Spiši, keďže išlo o prvý z regiónov Slovenska, ktoré začali osídľovať. Žili predovšetkým z drobných príležitostných prác, z veštenia a čarovania, poskytovali služby hradnému panstvu a pod. Bývali v chatrčiach z dreva, hliny, ale aj v tzv. zemljankach, t.j. obydliach zahĺbených v zemi. Išlo predovšetkým o početné rodiny, so silnými vekovými skupinami detí a mládeže. Neobývali územie kompaktne, žili v zhode s ostatným majoritným obyvateľstvom, a tak namiesto kultúrnej izolácie dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu. Rómska kultúra často konzervuje javy, ktoré sú výsledkom viac ako 500 ročného spolužitia viacerých etnických spoločenstiev.
Meno Goral je spájané s označením horal čiže obyvateľ žijúci v horách v oblasti Zamaguria. Otázka pôvodu Goralov nie je doposiaľ objasnená z historického ani etnologického hľadiska. Osobitosti ich vývinu determinovali historické, sociálne a hospodárske podmienky v rámci valaskej kolonizácie od 2. polovice 15. storočia. Etnická identifikácia Goralov vyvolávala od 19. storočia rozdielne postoje na slovenskej i poľskej strane. Na Slovensku sú Gorali považovaní za Slovákov, ktorých tradičná kultúra predstavuje slovensko-poľské kultúrne pásmo. Dôležitú úlohu na území osídlenom Goralmi na hornom Spiši zohrali v 18. storočí kamaldulskí mnísi z Červeného kláštora, ktorí urobili prvý slovenský preklad Biblie a Latinsko-slovenský slovník.
Prítomnosť Poliakov na území regiónu bola silná predovšetkým počas obdobia 360 rokov poľského zálohu, kedy bola Stará Ľubovňa sídlom poľskej správy. To sa prejavilo v rôznych podobách – vplyve poľských úradníkov, v nárečí, povahe, mentalite ľudu, i v prejavoch kultúry. Hranica medzi Uhorskom a Poľskom nebola pôvodne vnímaná tak, ako teraz. Jarmoky a pútnické miesta zhromažďovali ľudí bez ohľadu na región i národnosť. Poliaci tiež spravovali podolínske panstvo, pričom v roku 1642 poľský šľachtic Stanislav Lubomirski založil piaristické kolégium. To sa stalo významným centrom vzdelávania a kresťanskej výchovy mládeže zo Spiša, Podhalia a Sandecka bez ohľadu na spoločenskú vrstvu, či náboženskú príslušnosť. Navštevovala ju aj česká, nemecká a maďarská mládež.
Kultúrna, vzdelanostná a hospodárska vyspelosť etnických skupín žijúcich v regióne severného Spiša a Pienin sa zachovala až do súčasnosti v rôznej podobe. Nachádzame ju v architektúre miest i sakrálnych pamiatok, maľbe, sochárstve, ľudovej architektúre a odeve i samotných výrobkoch ľudí. Duchovné bohatstvo bolo uchované v podobe piesní, tancov, legiend, cirkevných i rodinných obradoch a pod. Význam všetkého, čo nám naši predkovia rôznych národností zachovali však v mnohých prípadoch nie je dostatočne docenený, a preto je potrebné neustále si ho pripomínať a nezabúdať na neho ani v budúcnosti.
Ak chceme, aby sa naši potomkovia dozvedeli o kráse histórie a kultúry regiónu, nezabudnime pri prebiehajúcom sčítaní obyvateľstva spomenúť, kde sú naše korene a podporme tak zachovanie tohto dedičstva aj pre ďalšie generácie.
Zdroj: Monika Pavelčíková, Stará Ľubovňa región mnohých kultúr na rozhraní Spiša a Šariša
