Leonóra Gašpareková, žena Michala Gašpareka, svojho muža nikdy nemala rada. Obaja pochádzali z Levoče. Michal mal len jedného brata – dvojča, Pavla. Boli takmer navlas podobní, ale povahou úplne odlišní. Michal bol tvrdý, výbojný, posadnutý po bohatstve, zatiaľ čo Pavel mäkký, rojčivý, jemný. Z detského priateľstva Leonóry a Pavla sa vyvinula láska. Leonóra však padla do oka aj Michalovi. Ten sa však márne pokúšal dobiť jej priazeň. Michala škrela urazená hrdosť a žiarlivosť, preto sa Pavlovi začal vyhrážať so slovami, ak mu neustúpi, nebude Leonóra ani jeho, ani Pavlova. Ten zo strachu o Leonóru ustúpil a presťahoval sa do Kežmarku. Po pol roku sa k Leonóre dostal chýr, že sa Pavel oženil. Sklamaná sa tak vydala bez lásky za Michala. Až sa jedného dňa dozvedela, že Pavel sa neoženil a chýry o tom išli od ľudí, ktorých podplatil Michal. Jej nenávisť voči Michalovi sa zväčšila. Pred odchodom do Poľska ju Michal začal podozrievať, že sa stretáva s Pavlom. Pravdy sa od nej ale nedopočul.
…“Stiahni tú masku, Jurko!“ zvolal richtár rozčúlene. Jurko odkryl masku, tvár zazrel len letkom, no krv mu stuhla a srdce prestalo tĺcť. „Kto je to?“ priskočil k nemu richtár. „To nie je možné, pán richtár!“ Richtár rozčúlene strhol masku a skríkol zhrozene: „Gašparek!“ Ľudia sa zhrnuli ešte bližšie k rakve, aby nešťastníka videli z blízka. Je naozaj mŕtvy? Nie, nemôže byť mŕtvy – zamýšľal sa Juraj Mrkva spomínajúc na rozhovor, ktorý si vypočul v Gašparekovom dome, keď očakávali svoj osud. Juraj Mrkva si pri pohľade do rakvy všimol pri nohách mŕtvoly zvinutý papier. Richtár nahlas čítal: „Rakva našla svoju obeť. Ale je v nej miesto ešte pre dvoch. Vystríhame každého, aby mŕtveho nepochoval a rakvu z tohto miesta neodstránil dotiaľ, kým v nej nebudú ležať dvaja.“ Janko Hvizdák pošepol priateľovi Jurajovi Mrkvovi: „To my, ty a ja.“ Mestskí hajdúsi sa vybrali po Leonóru do Gašparekovho domu, aby išla potvrdiť smrť svojho manžela. Leonóra po návšteve Jurka a Janka a ich správe, že Gašparek je na blízku, osamote plakala a oblečená ležala na posteli. Zrazu začula tiché, bojazlivé klopanie. Tvár Leonóry sa rozžiarila. „Si to ty, Pavel?“, chvel sa jej hlas radostným vzrušením. Odpoveď, že sú to hajdúsi ju rozhnevala. „Odpusťte pani, prišli sme na rozkaz pána richtára. Stala sa strašná vec. V rakve pred kostolom našli mŕtvolu a vy máte zistiť, kto je to.“ Leonóre sa zatočil svet a v hlave sa jej zahmlilo. Pri vete, že ide o jej manžela sa jej však oči s údivom roztvorili naširoko a ožila práve, keď mala byť správou omráčená. Ach , keby to len chladlo Michalovo telo! Zhrozila sa svojej hriešnej túžby. No ale ak to nie je Michal, tak je to Pavel.
„Spoznávate ho? – pristúpil k nej richtár súcitne. „Je to môj muž!“ kričala Leonóra s myšlienkami ako a prečo sa tak udialo, keď práve Michal sa s ňou rozlúčil s hrozbami odstrániť Pavla, a či Pavel odstránil Michala, aby nebránil ich láske? Richtár ženu držal a chcel ju odviesť od rakvy, v tom sa mu vytrhla, vytreštila oči a skríkla: „Ach, beda, prebeda! On je to, on je to!“ Jej výkriky všetkými otriasli a presvedčili ľudí o tom, že je to Michal Gašparek. Leonóra so slzami v očiach len pohládzala ruku, ktorá jej dokazovala, že to nie je jej muž. Spomenula si ešte na jazvu na ruke Pavla, ktorú mal z detstva. Vyhrnula rukáv mŕtvoly, zhrozene skríkla, zaknísala sa nad rakvou a zrútila sa pri nej. Richtár po tom kývol dvom ženám, aby ju odviedli domov. Jurajovi Mrkvovi bolo úplne jasné, že Leonóra pochybovala, či je to jej muž alebo milenec. Ticho, ktoré nastalo po jej odchode, prerušil Juraj Mrkva. „Pán majster, vy ste šili pre Michala Gašpareka?“, oslovil Jakuba Macka. „Pravdaže, ja“ odvetil a potvrdil, že iba on šije Michalovi čižmy. „A ako spoznáš prácu svojich rúk?“ spýtal sa ho. „Ako by majster nespoznal, čo stvoril z mŕtvej kože?“ odpovedal. Aby majster mohol vyhlásiť, že nešil tieto čižmy, ukázal Juraj nohy mŕtveho. Majster Jakub Macko takto uchá na čižmách neprešíva. „A kto ušil tieto čižmy?“ spýtal sa richtár. „Nevieme, ale vieme, že to nie sú čižmy Michala Gašpareka“ odvetil Juraj Mrkva a zaraz odtrielil do Gašparekovho domu doniesť jeho čižmy na porovnanie.
Janko sa medzi tým nepozorovane vkradol do Gašparekovho domu a snoril, či neobjaví niečo čudné. Po chvíli zazrel za oblokom blížiacu sa Leonóru aj s dvomi ženami, ktoré ju podopierali, a tak sa skryl do tmavého kúta, kde čupel takmer bez dychu. Nik ho nezbadal, preto sa rozhodol, že odíde, len čo Leonóra odprevadí ženy. Zrazu však začul vŕzgajúce kreslo a doň sa zrútila rozplakaná Gašpareková. S ľútosťou na ňu hľadel a už sa chystal na útek, keď v tom zrazu od úľaku takmer spadol z nôh. Opäť sa skryl do kúta a počúval ako žena s roztraseným hlasom plným strachu vraví: „Ako si sem prišiel? A čo odo mňa chceš?“. „Prišiel som tak, ako prídem vždy, keď zatúžim po tebe. A chcem od teba len to, čo som vždy chcel: lásku.“ „Nikdy som ťa nemilovala, ani nebudem!“, odvetila Leonóra. „Keby si nemala ešte štipku nádeje, že ma budeš milovať, už by si nežila. Ale by si vedela, že trpezlivosť ma už prešla! Budeš ma milovať, alebo zahynieš! Umrel som, Leonóra, umrel som pre celý svet a budem živý len pre teba. A vedz, že i keď dlhé dni, týždne a mesiace ma nebudeš vidieť, moje oči stále budú na tebe lipnúť, uvidia každý tvoj čin, a môj sluch zachytí každé slovo, čo tu alebo kdekoľvek inde zaznie z tvojich úst. A beda ti, Leonóra, ak sa pod touto strechou odohrá niečo, čo by sa mi protivilo, ak tvoje ústa vyrieknu zradné slovo, aké by nemohlo vyjsť z úst milujúcej ženy!“. Janko si lámal hlavu, komu ten hlas patrí. Je to azda Michal Gašparek? Tajomný muž ešte dodal, že ju obklopí bohatstvom a splní jej každé želanie. Na rozlúčku žiadal od Leonóry bozk, no počuť bolo len výkrik a žena s odporom v tvári vybehla na dvor a vborila sa do snehu. Jankovi skoro oči z jamôk vypadli, keď zbadal, s kým sa to Leonóra rozprávala. Skutočne, bol to Michal Gašparek! Už aj chcel pribehnúť k Leonóre, no Gašparek stál tak blízko, že by ho odbavil.
V tom sa pri Leonóre zjavil Juraj Mrkva, ktorý sa nevediac o celej situácii skláňal pri jej nehybnom tele. Rozhodol sa vojsť do domu, no zastavil ho Janko a vysvetlil mu celý zdesený, čo sa tam stalo a varoval ho, že dnu je Michal Gašparek. Ten sa len zasmial a po krátkom dohováraní sa vbehli do domu, kde ale nikoho nenašli. Medzitým sa Leonóra postavila na nohy a spýtavo na nich hľadela. Juraj Mrkva jej vysvetlil, že ich poslal richtár, no keďže ju videli ležať vystretú pred domom, zisťovali, čoho sa tak naľakala. Spoločne ešte raz skontrolovali celý dom. Keďže nikoho nenašli, zobrali len čižmy Michala Gašpareka, aby mohol majster Jakub Macko dosvedčiť, že v rakve leží jej muž. „Vari sa dakto nazdával, že to nie je môj muž?“ spýtala sa Leonóra. „Áno,“ odvetil Jurko a dodal: „vy a potom i ja“. Leonóre tĺklo srdce až kdesi v hrdle. Povedala všetko o tom, ako sa bratia navlas podobajú, navzájom sa neznášali a ako na ruke mŕtveho z rakvy hľadala jazvu po bodnutí s nádejou, že nejde o Pavla. Keďže ju nenašla, verila, že v nej leží Michal, a to až do chvíle, kým sa nezjavil doma v izbe. Potvrdila to, čo si myslel Jurko, že Michal nie je mŕtvy, lebo ho videla živého, z mäsa a kostí. V Ľubovni Pavla nikto nepoznal. Rozmýšľajúc kto v rakve vlastne leží, vracali sa Janko s Jurkom aj s čižmami Gašpareka naspäť ku kostolu. Majster Macko porovnal prinesené čižmy s tým, ktoré mal na nohách mŕtvy, no zdalo sa mu, že tie druhé sú o čosi väčšie. Majster však pripustil, že si mohol dať ušiť čižmy aj na cestách, preto ten rozdiel. Juraj podišiel k mŕtvemu a nahlas pred všetkými povedal, že mu ešte trošku oblečenie upraví, aby na druhý svet išiel tak, ako sa patrí. Nenápadne pri tom skontroloval aj druhú ruku a onemel, keď zbadal jazvu na opačnom zápästí ako vravela Leonóra. Úbohá žena! Tak predsa je to jej láska, Pavel Gašparek.
Ako všetkým dokázať, že ide o Michalovho brata, keď ho tu nikto nepozná? Udalostí nasledujúcich dní však opäť Juraja Mrkvu zneistili. Koho mŕtvola vlastne v rakve ležala, aký bol osud Leonóry Gašparekovej a ako s tým všetkým súvisela ťažba mramoru v bani neďaleko Ľubovne? Dozviete sa už v nasledujúcej časti legendy o Gašparekovi….
