Prišlo ráno a na oblohe sa po dlhých mrazivých dňoch ukazovalo teplé slnko. I pred radnicou bolo teplo z toľkej nálady. Hŕba chlapov sa rozhodla pre návštevu mramorovej bane. Prišiel aj Felicián Kožanovič, len Juraj Mrkva s Jankom Hvizdákom akosi meškali. No kým sa zbierali, richtár dostal ranu do chrbta, až skríkol a všetci naňho hľadeli, čo sa mu robí. Zdvihol zo zeme kameň, z ktorého visel na špagáte list. Vošli do radnej siene a čítali. Bol to list od Dlugolinského, v ktorom písal o svojej nevine a vystríhal ich, aby do mramorovej bane nešli, lebo jaskyňa sa môže čo chvíľa zasypať a nájdu tam svoju smrť. Keď to dočítal, konečne prišli aj Juraj s Jankom. No Jurko mal dôvod meškať – svojho hosťa Pavla Gašparka bol vyprevadiť riadny kus za Ľubovňu, aby bol v bezpečí. Páni sa po porade nedali listom odstrašiť a do mramorovej bane sa tak vybral sprievod asi tridsiatich chlapov. Podozrenie a strach z toho, že v nej vlčie hlavy čakajú a niečo na nich chystajú, však postupne rástli. Keď vstúpili do bane, prvá polovica vstupnej jaskyne bola zasypaná, no do nezasypanej časti sa dalo vniknúť a jej skalnú povalu naoko pevne podopierali drevené stĺpy. Juraj Mrkva stĺpy podrobne obzeral a zahrabol aj do zeme. Natrafil tam na ústie kanálika, z ktorého sa o pätu stĺpa omotával povraz. Tieto kanáliky viedli aj k ostatným stĺpom a ich konce boli pravdepodobne pripevnené o spice kolesa, ktorým stačilo len prudko otočiť, aby stĺpy popadali a povala sa zrútila. Prešli ešte pár krokov a Jurko v zemi našiel aj železné dvierka, ktoré podľa nich mohli viesť práve k tajnej miestnosti. Dvierka zahrabali a rýchlo sa poberali preč, aby ich náhodou vlčie hlavy nezačuli.
Hŕba chlapov sa vrátilo do Ľubovne, kde sa dozvedeli nemilé prekvapenie – Leonóra Gašparková odišla z Ľubovne a odviedol ju Gašparek. Felicián Kožanovič sa až červenal a pohoršoval, že to bol Pavel, jeho konkurent. No Juraj Mrkva zaraz vedel odpoveď. „Nemusíme si lámať hlavy, či Leonóru odviedol jej manžel alebo švagor. Počítal som s tým, že Michal odvezie svoju ženu z Ľubovne, preto som sa s ňou dohovoril. Ak Leonóra musela opustiť Ľubovňu a pocítila, že v novom domove bude ako v žalári, z modrej farby, ktorú mali v kúte v pitvore, mala cestu kde-tu posypať, aby som ja mohol po modrých značkách nájsť jej úkryt. Felicián udivene pochválil Juraja a vydali sa hľadať znamenia. Modré stopy síce našli, ba bolo ich až veľmi husto na sebe, až sa jej farba asi minula. A tak sa bez Leonóry napokon pobrali domov.
Jurko s Jankom sedeli v Jurkovom skromnom príbytku, keď mu niekto zaklopal na okno. Bol to kramár Pavla Gašpareka. Oznámil mu, že sa s Pavlom mali stretnúť v Gňazdách, no tam Pavel neprišiel. Ich rozhovor padol aj na to, ktorý z Gašparekovcov umrel, a tak im dal Jurko úlohu. Vyhrabal čižmy vyzuté z mŕtvoly a vyslal Janka s kramárom pochodiť čo najviac čižmárov, ktorý z nich tieto čižmy ušil.
Na radnicu prišiel nečakaný hosť. Michal Dlugolinský vstúpil dnu so slovami, aby ho zavreli. No richtár sa nedal len tak odbiť a po drzej výmene názorov padlo aj pár úderov. Nakoniec ho prikázal richtár strážiť hajdúsmi a odišiel Jurajovi Mrkvovi zvestovať, čo sa stalo. V tej chvíli sa tam objavil aj Jakub Macko s Jozeffim, ktorí boli zistiť pravosť peňazí. Tí im rozpovedali o ich ceste do Krakova. Keď prišli ku kráľovskému pokladníkovi, povedali o dianí v Ľubovni a pýtali sa ho na pravosť peňazí, len sa smial, až ich to urážalo. Dal im aj potvrdenie o pravosti. Ich púť však pokračovala do Kremnice, kde išli za mincmajstrom. Len čo vzal do ruky zlatky, krútil hlavou a mrmlal, aký majú znamenitý cveng, no farba mu bola podozrivá, až by odprisahal, že peniaze vyšli z dielne peňazokazov.Nakázal im prísť o tri dni, lebo skôr ich preskúmať nestihne. A keď prišli, čakal ich celý vyrehotaný, že peniaze sú určite pravé. No majster Macko a Jozeffi sa pripravili dopredu, aby ich náhodou niekto neoklamal a vyryli nemotorné krížiky do pätnástich zlatiek. Práve tie nechávali aj mincmajstrovi v Kremnici na preskúmanie. Keď odchádzali od mincmajstra, za jeho robotu si popýtal dvadsať zlatiek, ktoré mu aj zaplatili. Popýtali ho však naspäť tie zlatky, ktoré mu dali na preskúmanie, a ktoré boli aj poznačené. Zaujímavé ale bolo, že mincmajster im vrátil všetky peniaze, pričom na preskúmanie ich mal roztaviť. Ako im to rozpovedali, panstvo si dalo udalosti dokopy. Ukázalo sa, že Dlugolinský sa prišiel nechať zavrieť, lebo vedel, že nebudú mať dôkaz o jeho vine. Stihol totiž podplatiť tých, ktorí pravosť peňazí overovali a tak hovorili, že sú pravé. Odišli preto na hrad a z väzenia si zavolali Dlugolinského. Juraj Mrkva, ale prišiel s novým dôkazom, ktorý všetkých prekvapil. Vybral dva poháriky, žltkastú vodičku nazvanú aj vodička pravdy a ešte dve zlatky. Jednu pravú a druhu falošnú. Ak je minca falošná vo vodičke pravdy sa úplne roztopí, no ak nie je, bude ešte lesklejšia ako bola. Panstvo ani nedýchalo a Dlugolinský až menil farby od napätia. Falošný peniaz sa v pohári veľmi rýchlo stratil, ale priznanie nepadlo, padali len výkriky na adresu Mrkvu, že je bosorák, a tak hajdúsi odtiahli Dlugolinského naspäť do väzenia.
V tom bolo už počuť príchod Janka Hvizdáka, ktorý mal nájsť čižmára. Jeho výprava s kramárom smerovala do Popradu. Tam našiel Leonóru, ktorú z diaľky niekoľko dní aj sledoval. Ba videl toho veľa, aj to, ako ju navštevovali Gašparkovci – Michal i Pavol, aj to, ako sa niekedy zhovárali aj hodinu. V Poprade sa Janko cítil stále nepríjemnejšie, akoby ho niekto sledoval, preto sa večer pobral radšej domov. Nebol ani hodinu od Popradu, keď sa pred ním z kríkov vynorila postava. Spoznal ho – bol to Gašparek, no v tme nevedel ktorý. Gašparek ho ovalil kusom železa, prehodil si ho cez plece a niesol ho k rieke, do ktorej ho napokon hodil ako kameň. Janko sa hral na mŕtveho, ale hneď ako spadol do rieky, rýchlo ju podplával a ukryl sa k brehu. Aj dobre urobil, Gašparek ešte počkal a po chvíli hodil skalu do rieky, ktorá by Janka určite odpravila. Našťastie mu šikovný Janko prešiel cez rozum a do Ľubovne sa vrátil len doudieraný.
Richtár sa v noci niekoľko ráz prebudil. Stále myslel na väzňa a bol v pokušení ísť dozrieť na hajdúchov. Za úsvitu sa chytro obliekol a uháňal na ratuš. Hajdúsi okolo polnoci zažili hrôzu. Vlkolaci sa im ovili okolo krku a začala sa bitka. Vlčích hláv však bolo veľa, nemohli zvíťaziť. Vzali so sebou aj Dlugolinského. Richtár vošiel do prázdnej cely, keď za ním niekto zavrel dvere a zamkol ho. O chvíľu začul kroky prichádzajúce k cele. Bol to Juraj Mrkva, ktorého najmenej očakával, no ich prekvapenie bolo obojstranné. Svojimi „zlodejskými“ kľúčmi richtára vyslobodil. Ostal prekvapený, keď mu richtár povedal, že tesne pred jeho príchodom ho tu niekto zavrel. Jurko totiž stretol po ceste práve notára. Útek väzňa však nebol jediným prekvapením. Zmizla aj hradná pokladnica a Janko Hvizdák videl, kto to bol – Gašparek s Dlugolinským.
Keď sa vrátili do mesta, hrnuli sa k nim ľudia. Vraj chlapci, ktorí sa hrali pri rieke, našli piesok nasiaknutý krvou. Vybrali sa tam preskúmať, čo sa stalo a vzali so sebou aj hrobára, ak by tam našli mŕtvolu. Prišli až k trom vŕbam, keď si Janko všimol na rieke plť. Na nej stáli traja chlapi a jeden ležal. Všimol si tvár ležiaceho a aj stojaceho – obidvaja Gašparekovci. Ale ktorý z nich bezvládne ležal, to nespoznal. Richtár nakázal hrobárovi preskúmať najhrubšiu vŕbu. Šmátral tam, až našiel zakrvavený nôž. Juraj Mrkva si ho pamätal z nedávnej návštevy, patril Pavlovi Gašparekovi. „Stopy v hline pri rieke jasne ukazujú, že tade niesli mŕtvolu, aby ju ukryli vo vŕbe, stopy z druhej strany zase prezrádzajú, že tade ju niesli na plť,“ povedal Juraj Mrkva. Podrobne prehľadávali miesto, keď si Janko všimol tmavú postavu, ktorá ich sleduje. Jurko nakázal všetkým ostať na svojom mieste a vybral sa po ceste sám, so slovami, že teraz je na rade on. Už aj vykročil. Všetci napäto sledovali každý jeho pohyb. Z húšťavy zahrmel výstrel a Jurko padol na zem ako zoťatý strom. Hneď, keď sa spamätali, utekali ho ratovať a už ho niesli aj do mesta, keď sa im Jurko prihovoril, že žije. No neprešla dlhá chvíľa a vlčie hlavy sa tiež dozvedeli, že výstrel nebol smrteľný. Juraj Mrkva prišiel s ďalším nápadom a o pomoc poprosil priateľa Janka, aby mu z vonku zatarasil okno i dvere na jeho skromnom príbytku, aby sa vlčie hlavy nedostali k nemu dnu a nedokončili jeho nevydarenú smrť. Janko súhlasil a poctivo pribíjal dosky, no aby mu zopár nechýbalo, Jurko ho poslal k majstrovi Mackovi zopár ďalších doniesť. Janko si však všimol tmavú postavu, ktorá ho sledovala. Keďže sa neskôr vytratila, po skončení svojej práce sa pobral k svojej milej do komôrky. V noci sa v meste vyburcoval poplach. Horel dom Juraja Mrkvu.
Keď sa o tom Janko dozvedel, zmeravel od strašnej predtuchy, že tam má kamaráta a ešte mu aj cestu von zatarasil. Majster Macko či richtár, utešovali Janka od žiaľu, keď sa príbytok premenil na popol.
Prežil Juraj Mrkva? Ako celý príbeh s Gašparekom skončí, dočítate sa v ďalšej, záverečnej časti príbehu.
